Nejnovější komentáře

Autor: Klára Kušková28.03. 09:04
Autor: Karin Slunečková27.01. 21:06
Autor: Petr Černocký22.01. 13:13
Autor: Petr Černocký22.01. 13:11
Autor: Karina13.01. 10:20

BB - najdi si svou akci...

<Březen '24>
poútstčtsone
 1 2 3
 4 5 6 7 8 910
11121314151617
18192021222324
25262728293031
     závod      promítání      koncert      přednáška      ostatní      párty      dětská akce      víc akcí

Boulder Boj 2024

22.01.Bboj č.2Výsledky
19.02.Bboj č.3Výsledky

Boulder s.r.o
U Výstaviště 11, Praha 7
telefon: 605 700 816

BOULDER   POHYB  
28. 3.  9 - 22  zavřeno
29. 3.  9 - 22  zavřeno
30. 3.  9 - 22  9 - 19
31. 3.  9 - 22  9 - 19
1. 4.   9 - 22  9 - 19

OTEVÍRACÍ DOBA - STĚNA

Pondělí - Čtvrtek
9:00 - 14:30 & 17:45 - 22:00
Pátek
9:00 - 14:30 & 16:45 - 22:00
Sobota - Neděle
9:00 - 22:00

OTEVÍRACÍ DOBA - POHYBOVKA

sobota 23. 3. .: 9:00 - 14:00
neděle 24. 3. .: 9:00 - 19:00

OTEVÍRACÍ DOBA - BAR

Pondělí - Neděle
9:00 - 22:00

Vstupné:

Dospělí
180 Kč

Děti
130 Kč

Kompletní ceník
Kontakt a mapa

Nutné přezuvky s sebou!
 
praha
foto

13.06.2016 21:07

Jozef Kristoffy

foto

Jozva patří do BB redakce a pevně si drží každé druhé pondělí v měsíci. Je na něj spoleh a tak vám můžeme představit dalšího bouráka ze Slovenska, který se nedrží při zemi.  Jožo je dobrej týpek a je skvělý vidět kolik top lezců u těch našich odstriženců (rozuměj bratrů) leze. Slovenčina je super jazyk a je dobrý se v ní trénovat. Platí to samozřejmě i obráceně a je moc prima, že si k nám najdou cestu i slovek spíking pípula. Tak deme na to oč dnes běží. Je přece pondělí ne woe :)?!




Ahoj Jožo. Začnime štandardne. Mohol by si prezradiť základné údaje o tebe (mám na mysli vek, výšku, váhu, obvod bicáka)?
Mám 29 rokov (1987) a som narodený v znamení barana, žijem a pracujem v Martine, výšku mám 186 cm a hmotnosť sa mi štandardne pohybuje od 74 do 76 kg, bicák okolo 32 ale boli časy aj cez 40 :D Mám ukončené inžinierske štúdium na fakulte riadenia a informatiky v Žiline. 

Kde, kedy a za akých podmienok si začínal s lezením?
K lezeniu som sa dostal cez turistiku. Bavilo ma chodiť po horách, bicyklovať a neskoršie som sa práve cez kamarátov z turistického oddielu dozvedel o umelej stene v Martine, kde som pozvoľna sem-tam začal chodiť, vtedy sa písal rok 2001. Trénoval som v tom čase karate a veľa som chodil na turistiku a bicykel, takže lezenie bola taká vedľajšia záľuba.

Kdesi na webe som čítal, že v rozhodujúcich chvíľach sa objavil Jožo Santus a pomohol Ti nasmerovať tvoje lezecké snaženie. Aké bolo obdobie pod jeho „taktovkou“?
S Jožom som sa stretol na stene. Dal mi staršie lezečky a pár knižiek o lezení.  Postupne ma začal brávať po slovenských oblastiach, kde som v priebehu pár rokov nazbieral množstvo skúseností. Liezli sme a trénovali spolu, podporoval ma. Jedno poobedie, ked som išiel na karate ma zavolal na lezenie, vtedy som sa otočil a rýchlo išiel prebaliť ruksak. To bol moment od kedy lezenie začalo výrazne prevažovať.



Momentálne už piatym rokom trénuješ pod vedením Petra Slivku. Ako vyzeral tvoj tréning a príprava predtým ako si sa stal jeho zverencom? V čom vidíš najväčšie výhody mať pri sebe človeka, ktorý s odstupom a kriticky skúma tvoj lezecký prejav?
Pred tým ako som stretol Peťa, som 5 rokov fungoval a trénoval s Poliakmi Olou a Sebastianom. V tom čase som trénoval, liezol a študoval. Chodil som na výšku a strašne veľa cestoval. Na Slovensku som skoro vôbec neliezol. Neskôr sa naše cesty rozišli a v roku 2011 som sa dal dokopy s Peťom. 
Peťo je skúsený tréner, ktorý nájde vždy tú správnu variantu tréningu na aktuálny stav, ciele a moje možnosti. Zároveň je potrebné poznať pohľad z boku aj pri práci na projektoch a výbere cieľov, pretože aj po rokoch skúseností nemám vždy na seba objektívny pohľad.


Poodhaľ čo to z Vašej spolupráce. Dodržuješ zodpovedne všetko čo je ti naordinované?
Trénovanie pod vedením trénera je samozrejme o dôvere v jeho úsudok a vedomosti. Tréning má určitú základnú štruktúru, ktorej sa držíme a operatívne ho dolaďujeme podľa momentálnej situácie, prípadne mojich možností. V tomto období trénujem menej ako pred pár rokmi, viac leziem a nechodím na toľko dlhých výjazdov do zahraničia. V zime som bol na expedícií v 700 metrovej stene v Čile, kde sme urobili prvovýstup a na jar som dával pokusy v silne previsnutej 11tke vo Višňovom. Zároveň som pracujúci človek. Nie je to ľahké dať všetko dokopy, aby to malo nejakú hlavu a pätu. Práve tu mi pomáha taktiež Peťo, s ktorým operatívne všetko konzultujem, aby sme z toho času, ktorý mám k dispozícií dokázali vyťažiť čo najviac. 



Ak sa pozrieme na tvoje lezenie iba skrz fakty a čísla, tak sa môže javiť, že si začínal ako športový lezec, postupne si sa zlepšoval až na úroveň 8c+ a do toho sa pomaličky objavovalo i voľné preliezanie ťažkých ciest v Tatrách, či alpinistickejšie ladené počiny v Dolomitoch. No a v posledných rokoch sa už vydávaš na skutočné výpravy do velkých stien ako bola tá posledná v Chille. Skús v skratke preletieť celým týmto vývojom a vypichnúť kľúčové momenty, ktoré určovali tvoj budúci smer.
Celá moja tzv. lezecká kariéra má zatiaľ celkom rozumné napredovanie (aj keď nie všetko bolo cielené a bezchybné). V zásade k lezeniu som sa dostal cez turistiku. Prvých 5 rokov som liezol iba na Slovensku. Nebol som ani talent ani od prírody extra silný. Proste som liezol, v zime chodil na stenu a rok za rokom som sa bez nejakých skokov plynule zlepšoval. Ďalších 5 rokov na vysokej škole dali môjmu lezeniu hlavu a pätu poliaci Ola a Sebastian. Trénovali sme a veľa cestovali do zahraničia- Taliansko, Francúzsko a hlavne Španielsko. Nazbieral som množstvo cenných skúseností a podarilo sa mi posunúť na latku 11- neskôr na 11-/11. Ako sa naše cesty rozišli a skončil som školu začal som trénovať s Peťom Slivkom. Času na lezenie je menej a cieľov viacej. Na Slovensku sa venujem viac-menej len RP lezeniu, do zahraničia chodím menej a leziem hlavne OS, ťažkému RP sa už v zahraničí nevenujem, a áno, začal som viac liezť v horách, je to priestor, kde cítim že sa dokážem najlepšie realizovať a využiť všetky svoje predpoklady, tam sa cítim čoraz viac slobodnejšie. 



 Tak a vráťme sa ku skalkárskemu obdobiu(ak ho tak môžeme nazvať). Máš pochodené mnohé „klasické“ oblasti vo Francúzsku, Španielsku, Rakúsku, Turecku... Máš v hľadáčiku nejakú skutočne výnimočnú oblasť, ktorú by si chcel navštíviť? A poznáš destináciu, kam by si sa dokázal neustále vracať?
Na svete je veľmi veľa pekných miest, na ktoré mám super spomienky. Z tých najzaujímavejších miest by som spomenul sektor Piscineta v Rodellare v Španielsku. Oblasť, kde sa nám super liezlo a kde by som sa stále dokázal vracať. (keby tam bolo toľko nových ciest a nie toľko veľa ľudí.) Potom Chulilla v Španielsku, tá je asi top, ale aj Margalef či Geyikbayiry sú super.

Číselne najťažšou cestou, ktorú si vyliezol je Triáda 8c+ na Turniskách. Je to i pre teba naozaj najťažšia cesta, resp. zodpovedá tvoj investovaný čas a energia danej obtiažnosti?
Z top ciest, ktoré som preliezol a najviac si cením, mi je ťažko povedať, ktorá je tá naj. Každá bola špecifická niečím iným, bolo v nej treba vynaložiť energiu inak. Avšak jedno majú spoločné, každý cenný úspech prichádza pomaly, ťažko a človek musí byť pevne odhodlaný dotiahnuť veci do konca.



Ako dlho si ju(Triádu) skúšal a ako prebiehal prelez? Bolo to dlho na spadnutie?
Triádu som začal skúšať na jar a vyliezol som ju v auguste. Z Martina je to 200 km takže nechodil som tam ako na klavír a práve preto ma veľmi potešil pomerne rýchly a nečakaný prelez.

Čo ťažké cesty v zahraničí, ak padnú je to skôr vítaný bonus alebo cielene jazdíš na projekty tisíce kilometrov?
Kedysi som jazdil do zahraničia za vyhliadnutými cieľmi, tak tomu bolo aj pri ceste La Reina de la Piscineta 8c, avšak teraz do zahraničia jazdím len po OS resp. rýchle RP. Nemám toľko času aby som visel v cestách, to môžem robiť doma na Slovensku.

Aký prásk zo zahraničia si najviac vážiž?
Zo skaliek v zahraničí asi La Reina de la Piscineta 8c.



Myslíš, že už si dosiahol na svoj obtiažnostný strop? Nechcel by si posunúť hranicu na 9a?
Pevne verím že nie. Venoval som sa Procesu vo Višňovom, v ktorom chýbaju dva chyty a je to poctivé 9a. Nie je to cesta pre moje predispozície ale aj tak som sa do nej pustil, zatiaľ ma nepustila ale pevne verím že sa k 9a dostanem.

Nedávno proces prehopkal Adam a pridal k tomu ešte menšie prepojenie s Los Brňos za 11/11+. Čo povieš na takéto veci, motivujú ťa také a podobné správy? 
Najprv treba vysvetliť celú genézu cesty Proces vo Višňovom. Proces bol jedna z prvých ciest vo Višňovom. Ako prvý ju preliezol Juro Repčík v 2004 a ohodnotil na 11. Je to silne previsnutá línia, s dosť atypickým charakterom lezenia resp. lepšie povedané zaťaženia. Je tam pár poupravených chytov, ale v zásade v porovnaní s inými cestami toho nie je veľa a je to urobené pomerne citlivo. Nasledujúce roky to Juro ešte niekoľkokrát zopakoval. Následne došlo k odstráneniu jedného umelého chytu a vylomenie ďalších prírodných s čím cesta sťažela (okolo roku 2010). Vznikol teda nový projekt, ktorý pomerne dlho odolával viacerým lezcom. Keďže to mám do Višne pomerne blízko, tiež som sa mu začal pomerne konkrétne venovať. Zlepšoval som sa, ale zatiaľ to nestačilo. Adam už raz vo Višňovom bol (asi 2012), vtedy padol úplne na záver a ďalší pokus už nešiel. To, že pri ďalšej návšteve Proces vylezie bolo viac-menej samozrejmé. Všetci vieme, že jeho výkonnosť je úplne niekde inde. Jeho prelezom sa stal Proces referenčnou cestou s obťažnosťou čistých 11 teda 9a. Čo v zásade pridalo na renomé celej cesty a mňa ako adepta to tiež teší. V zásade platí niečo ako v horách, ked chce človek vyliezť niečo nové, je dobré najprv zopakovať niečo fakt kvalitné, napr. od bratov Huberovcou alebo Kamerlandera či iných. Cestu, ktorá je referenčná.
Čo sa týka variantu Procesor za 11/11+. Jedná sa o odbočenie v predposlednom chyte do cesty Los Brnos. V porovnaní s krokmi v Procese sa nejedná už o tak ťažké lezenie, ale stále je dosť obťažné, aby toto predĺženie zdvihlo obťažnosť aspoň o pol stupňa. Obe veci preliezol za jeden deň, tak si asi celkom fajn zatrénoval :).




Obľubuješ onsightovanie?
Áno, rád onsajtujem. Človek musí vedieť oveľa lepšie predvídať a čítať skalu. Nemože ísť ako robot po vopred danom softwari ale musí riešiť a myslieť tu a teraz. A OS je veľmi dôležitý základ pre Hory.

Čo si myslíš o klasifikácii v Chulille(a celkovo na juhu)? Ten kto tam ešte neliezol môže nadobudnúť dojem, že  je tam mäkká klasa a lezci si tam chodia vylepšovať svoju OS hranicu.
Sú oblasti a oblasti, taktiež cesty a cesty. Niekde je klasa mäkšia inde tvrdšia. Tam kde naháňajú komerc ako na Kalymnose dajú klasu mäkšiu, obyčajne do stupňa 8a, kde sa liezlo v 80 rokoch je klasa tvrdá napr. Cuenca, alebo tiež staré sektory v Chulille. Rozdiel by som skôr videl v tom, že cesty na juhu sú jasnejšie a plynulejšie – jednoduchšie na on sight a čítanie skaly. Kto sa naučí tento charakter liezť, tak mu idú ľahšie ako neprehľadné, bouldrové a zapeklité cesty u nás.

Prejdime trochu na tvoje tatranské počínania. V roku 2008 si absolvoval zaujímavý tímový prelez najťažšej cesty na poľskej strane Tatier Misterium nieprawosci  s Ďurom Repčíkom. Zaujímavý je nie len svojou obtiažnosťou ale i tým, že si liezol so zlomeným prstom na nohe. Ako si spomínaš na túto akciu?
Dva roky predtým som s Kvakom z CZ vyliezol na Mnícha Metalicu 9+ Flash, logickým vyustením bolo sa pozrieť do tiež skalkárskej viacdĺžkovky – Misteria, ktoré ma s Metalikou veľa spoločného a predĺžili sme ho o dve spodné dĺžky. V deň pokusu som tam bol s Jurom, ja som mal zlomený malíček na nohe (myslel som si, že bol len narazený). Jurovi som vtedy všetky dĺžky vyradil a postupne ich popreliezal. Prst ma už tak bolel, že som si nemohol vyzuť lezečku, lebo by som ju znovu neobul.



Neviem, či máš na Ostrve všetko prelezené, no každopádne tie najťažšie línie máš úspešne za sebou.  Ktorá sa ti najviac zaryla do pamäte?
Najťažšie z Ostrvy mám vylezený Strach zo smrti 9+. Je to dosť šeredne odistené, hlavne teda tá najťažšia dĺžka a pri preleze bolo tak zima a vlhko, že v oddychoch som musel stáť na pätách, lebo mi odmŕzali aj prsty na nohách, o rukách ani nejdem hovoriť. 

V roku 2012 si urobil voľný prelez Jet Streamu na Jastrabiu Vežu.  Na čo všetko sa musí pripraviť prípadný adept na prelez?
Najťažšia dĺžka Jet Streamu je 25 metrov nádhernej oranžovobielej žuli. Je to pomerne riedko odistené a nič sa tu už založiť nedá, miestami sa cvakaju len cooperheady, ktoré samozrejme nevydržia viac ako jemné odsadnutie. Lezie sa od štandu po štand, a to viem o čom hovorím, lebo dvakrát som spadol, keď už som mal štand na dotyk. Ďalšia dĺžka je síce len 6 metrový boulder asi tak za 9 ale s tým istením je to horšie ako v tej predchádzajúcej dĺžke za 10-/10, lebo hrozí pád na policu a následne priamo do štandu.

Máš v Tatrách ešte nejaké projekty, ktoré by sa oplatilo skúsiť?
Mám, ale nepoviem, to zas nabudúce ;)



Čo mixy, ľady, drytool? Nikdy ťa nelákalo okúsiť trochu zimy a zavesiť sa aj na niečo iné ako na vlastné prsty?
V zime som vždy trénoval, aby bolo z čoho v lete ťažiť. Posledne som bol na expedícií a ak všetko pôjde ako má, tak snáď ďalšiu zimu budem tiež v nejakom kúte sveta. V zásade mixy a zimu nejako nevyhľadávam, nechcem robiť všetko a nič poriadne. Skôr zimné a drytoolové lezenie vidím ako nevyhnutnosť pri podnikaní expedície do miest, kde nás môže v dĺžkach stretnúť sneh a lad. Takže určite pre svoju univerzálnosť a skúsenosti chytím do rúk aj tieto pomôcky.

V jeseni roku 2014 si s Martinom Krasňanským navštívil Jordánsko a okrem kvalitného  prváča Fatal Attraction 10-  ste to tam celkom slušne počistili. O čom je lezenie vo Wadi Rum?
Jordánsko bolo super, mimo lezenia sme tam taktiež zažili kvantum iných zážitkov, ku ktorým sa rád vraciam. Vo Wadi Rum je pieskovec (steny do 500m), čo znamená že každý chyt sa môže veľmi rýchlo a nečakane ulomiť, pod nohami to solí a istenia nič moc (včetne nitov). Inak veľmi pekné lezenie, v platniach a po všelijakých a čudesných štruktúrach (bez sarkazmu). Pár krát sme sa riadne vybáli,  ale za tú nádhernú 50 metrovú dĺžku za 10- to naozaj stálo. Popri tom sa nám tam podarilo aj zopár ďalších cenných prelezov (napríklad česká cestu Rock Empire za 8a). V zásade to bola moja prvá skúsenosť s robením prvovýstupu. Ešte by som dodal, že sa tam rýchlo ničí lano a piesok má človek naozaj všade.



A o čom je Vaša cesta?
Fatal Attraction je línia rovno nad dedinou. Nechápali sme, že nie je ešte vylezená. Pevnosťou skaly to bolo miestami na hranici leziteľnosti a odistiteľnosti. Prvá dĺžka je naozajstný skvost. 50 metrov dlhá lajna v ktorej je 40 metrov seriózneho lezenia, z toho celá druhá polovica je po svojich isteniach. Po šiestich dĺžkach sme sa museli napojiť do logickej línie od Bratov Remyovcov, a to bola ďalšia odysea. O zlaňovaní druhou stranou radšej písať nejdem, ale snáď už niečo obdobné nezažijem.

Ak sa nemýlim, bola to tvoja prvá vážnejšia skúsenosť s robením prvovýstupu vo väčšej stene. Ako ste postupovali a osadzovali istenia?
Cestu sme robili samozrejme zdola. Háčiky sme po Maťovej skoro zemovke do prvého istenia rýchlo zbalili spať do ruksaku, keďže piesok bol primäkký materiál. Bola to trochu divočina. Niečo sme boli schopný navŕtať z mikro vklínencov, niekde sme si vŕtačku vytiahli a navŕtali, ale boli miesta, kde sme museli odliezť aj s vŕtačkou a vŕtať z lezeckej polohy. V zásade, okrem polovice prvej dĺžky a štandov, sme neosadili skoro žiadne istenie resp. minimum.

Začiatok tohto roka si strávil na opačnej strane Zemegule v Patagónii v oblasti Cochamó. Aké boli tvoje (Vaše) plány v tejto nie príliš známej oblasti?
Toto bola moja prvá pravá expedícia. Traja lezci, 280 kg materiálu, 700 metrová stena. Cieľom bol samozrejme prvovýstup a následne voľný prelez. Išli sme do oblasti, o ktorej sme nemali veľa informácií a veľa vecí sme museli riešiť priamo na mieste. 



Ako ste vlastne prišli na to, že práve stena Cerro Trinidad bude tou pravou na novú cestu?
Videli sme ju na fotke a uvedomili sme si, že tam chceme byť. Kazo tam plánoval ísť už dávnejšie, ja s Maťom sme o tom počuli asi pred dvomi rokmi a prišlo nám to ako vhodná voľba na obdobie našej zimy. V zásade Cochamo nazývajú aj Yosemity južnej Ameriky a lezie sa tam čoraz viacej, takže sme chceli využiť čas kým tam nie sú všetky pekné línie prelezené.

Aké panovali podmienky v údolí? Cochamó asi nie je tá „Echt“ Patogónia alebo?
Cochamo sa nachádza v severnej Patagónií, teda tej teplejšej. V zásade celú túto sezónu bolo vo všetkých častiach Patagónie (aj južnejšie) výnimočne dobré počasie, aké tu nebolo snáď desaťročia. My sme mali leto od 20 do 28 stupňov. A 4 dni dažďa čo tu nebýva zvykom. Takže počasie nám prialo. Stena bola ráno v tieni a od 13 hodiny tam niekedy tak svietilo, že sme museli ísť dole, aby nás úplne nevycucalo zo síl. 



Ako si sa pripravoval na túto expedíciu?
Povinnosti v práci, zháňanie materiálu od sponzorov a čakanie na balíky deň pred Vianocami, balenie a milión veci vybaviť. Posledné dva týždne bol brutálny zhon a stres.

Skús v krátkosti zhrnúť čo sa Vám podarilo (vyrobiť) a vyliezť?
Podaril sa nám prvovýstup novou líniou, ktorý sme nazvali „El Condor Pasa“ v stene Cerro Trinidad Central. Jedná sa o 20 dĺžok lezenia (710 metrov) a následne výstup asi 400 metrov ľahším terénom na vrchol. Neskôr sa nám podarilo preliezť všetky dĺžky voľne štýlom PP, pričom najťažšia dĺžka ma obťažnosť 10 a je to 14. dĺžka v poradí. V ceste sa nachádza aj niekoľko dĺžok v 9 stupni. Je ťažko v horách porovnávať, ktorá cesta je ťažšia, ktorý výkon je väčší, pretože tam hrá rolu strašne veľa faktorov. Určite je to však momentálne najťažšia viacdĺžková cesta v Cochame a pravdepodobne v celom Chille a Patagónií. Myslím si, že je to cesta, za ktorú sa nemusíme hanbiť ani na medzinárodnej úrovni. Taktiež v histórií slovenských prelezov nenájdeme takúto obťiažnosť v tak vysokej stene. „Vyliezť na druhom konci sveta, 400 metrov nad zemou, 50 metrov dlhú desiatku po troch týždňoch v stene, unavený a s minimom jedla, ktorú som si predtým sám urobil, je najväčší úspech, aký som kedy dosiahol. Je to odmena za všetku tú robotu.“ – boli moje slová po dolezení na štand. „Toto je vec, ktorú by som nevymenil ani za 11tku na skalkách.

Robenie prváča v odľahlej oblasti vo veľkej stene nie je iba o lezení. Je to i o objavovaní a kuse dobrodružstva, no v prvom rade asi i poriadnom kuse driny. Je toto smer, ktorým sa chceš v budúcnosti uberať?
Urobiť prvovýstup, aký sa nám podaril je niečo úžasné, je to odmena, akú sme dostali za všetku tú vynaloženú energiu, keď sme koľkokrát už ledva stáli na nohách. Tá 14. Dĺžka je úspech, ktorý si cením asi zatiaľ najviac. Avšak áno, expedície sú hlavne o robote a drine. Lezenie je tu za odmenu. Ťahá ma robenie nových ciest vo veľkých stenách. Je to však o čase a peniazoch. Veľa času zaberie príprava samotnej expedície, zháňanie a komunikácia so sponzormi, logistika, zisťovanie informácii atď. Potom samotná expedícia, človek vycestuje na minimálne 5 – 6 týždňov a z toho len skoro 2 týždne cestuje tam a spať. Následne zas komunikácia s médiami. Ono sa to nezdá, ale nie sme profesionálny lezci a popri práci to zaberie veľa času a energie. Nehovoriac o tom, že sa nám nepodarilo zohnať skoro žiadnu finančnú podporu, preto napr. nemohol s nami ísť ani kameraman. Takže uvidím, aké budem mať možnosti v budúcnosti.



Z prechádzania tvojho blogu a opisov tvojich snažení mi vychádza, že keď sa do niečo zahryzneš, len tak to nepustíš. Čo je tým skutočným motorom, ktorý ťa ženie vpred a ktorý ťa hlavne podrží ak už všetko nasvedčuje tomu, že pád je nevyhnutný?
Som v znamení barana - to samo už hovorí za veľa. A v pred ma ženú nové veci, rád sa venujem novým projektom, novým cestám a novým výzvam, aby som rozšíril portfólio slovenských úspechov. Chcem priniesť niečo, čo tu ešte nebolo a posunúť latku ďalej. Nebaví ma byť jeden z mnohých, rád robím niečo nové a prvé.
Liezol si vo väčších stenách na rôznych kontinentoch, na rôznych materiáloch, rôzne ťažké dĺžky. Kde to bolo, ak sa to dá tak povedať, morálovo najnamáhavejsie?
Pri svojom pôsobení na skalách a v horách som samozrejme natrafil na viaceré nebezpečné situácie, kde si musí človek zachovať chladnú hlavu. Či už na pieskoch, Wadi Rume alebo iných horách ako napr. v Dolomitoch. Buď sa jednalo a nezaistiteľný, prípadne aj rozbitý terén alebo o nečakané problémy pri zlaňovaní. Spoločné majú jedno, človek si musí zachovať chladnú hlavu a plne sa sústrediť.


Ako ti pomáhajú skúsenosti z ťažkého športového lezenia v horách a opačne skúsenosti z hôr na skalkách?
V prvom rade treba povedať, že pokiaľ človek nevylezie napr. 10 na skalkách, tak v horách sa mu to s najväčšou pravdepodobnosťou nepodarí. Roky strávené na skalkách ma posunuli na určitý level. A čím je tento level vyšší, tým vyššie následne dokážem posunúť aj latku v horách. Tu druhú časť otázky by som pozmenil – skúsenosti v horách do bežného života. A to hlavne zachovanie si chladnej hlavy v krízových situáciách.



Lezenie v horách je určite aj o zohratosti v tíme. Spolulezec nie je iba ističom ale skutočným partnerom na lane. Ako to máš s parťákmi do väčších stien?
Samozrejme. Do hôr by som nešiel s hocikým. Záleží samozrejme aj na konkrétnom cieli, ale v horách sa musíme vedieť jeden na druhého spoľahnúť, byť zohratý tak, že aj bez slov vieme, kto čo má urobiť a čo od toho druhého môže čakať. V horách som začínal s Mirom Peťom. Myslím, že sme sa dobre dopĺňali a dobre si sedeli. Na expedícií vo Wadi Rum a neskôr aj v Cochame bol so mnou Maťo Krasňanský, s ktorým som zažil kopec srandy a viem, že keď príde rajbasová technická dĺžka je na rade on. V Cochame bol s nami aj Vlado Linek. Vlado ma za sebou kvantum expedícií a viem, že sa na neho a jeho skúsenosti môžem v každej situácií spoľahnúť. V zásade nemám jedného stáleho spolulezca do hôr, záleží od cieľov, voľného času a možností. 

Porovnaj skúšanie ťažkého projektu napríklad kdesi v previse na skalke s lezením povedzme v tatranskej platni 100 metrov nad zemou.
Skalkárčenie je o tých pár minútach medzi prvým chytom a zlňákom. Vzásade všetko ostatné je nepodstatné, jednoduchšie a samozrejme bezpečnejšie. Tým nechcem povedať, že preliezť ťažkú cestu je ľahké. Na skalkách som sa tiež narobil a vyliezť napr. 8c boulder je oveľa väčší výkon ako vyjsť normálkou na Everest. V horách je to už trochu inak, človek musí premýšľať nie len o samotnom výkone ale aj kvante ďalších faktoroch a taktike. Správny cieľ, počasie, logistika, výber materiálu, istenia, zvrat počasia atď., na ktoré musí nazbierať skúsenosti a trochu dozrieť. O expedícií do veľkej steny s prvovýstupom už ani nehovorím.



Nakoľko sa cítiš byť profesionálnym lezcom, respektíve aké množstvo tvojich lezeckých aktivít a plánov pokryjú sponzory, či iný podporovatelia?
Pre mňa slovo profesionálny znamená, že človek sa danou činnosťou živí. Takže z tohto pohľadu som amatér. Sponzorov mám materiálnych. Materiálne sú mi viac-menej schopní pokryť všetky potreby, ktoré včetne expedícií mám, čo mi samozrejme veľmi pomáha a ušetrí mi to množstvo nákladov.

Alebo inak, vedel by si si predstaviť svoj lezecký život bez podpory?
Určite by to bolo ťažšie, hlavne čo sa týka organizovania nejakej väčšej expedície, kde je spotreba materiálu napr. lán enormne vysoká. Avšak ako som vravel, som pracujúci človek a lezenie je mojim hobby.

A teda ktorým konkrétnym firmám vďačíš za podporu? 
Momentálne deriem kvalitné francúzske laná BEAL, rokmi overené lezečky a trekáče LA SPORTIVA a firma YAK & RYSY.



Ako hodnotíš spoluprácu so slovenskou reprezentáciou, s ktorou máš nemalú skúsenosť?
V reprezentácií som bol 9 rokov od roku 2006 do roku 2014. Kým som študoval na vysokej škole, tak to bolo fajn. Ako reprezentant som si vedel ľahšie vybaviť uvoľnenie na výjazd, pár Euri mi vtedy stačilo na letenku do Španielska a pokrylo mi to drobné náklady. Samozrejme mi to pomohlo. Momentálne, ak by som bol členom reprezentácie, je to síce milé, ale markantne mi to nič nerieši.

Väčšina smrteľných lezcov trávi zimu zavretí na stenách, prinajlepšom pekne v teple niekde pod andalúzskym slnkom. Ty si strávil 5 týždňov v Chille tvorbou cesty a lezením v 700metrovej stene. Ako bude pokračovať tvoja sezóna po takomto skutočne svižnom štarte?
Z Čile som sa vrátil na začiatku februára totálne rozbitý, išli sme dosť z rezervy. Oddýchol som. S Peťom Slivkom sme si prebrali ako by mohla vyzerať moja sezóna. Dva mesiace som zatrénoval a zavesil som sa do 11tky v previse vo Višňovom. Forma nebola zlá, dokonca vzhľadom na expedíciu a krátky tréning lepšia, ako sme čakali, ale nie dostatočná na prelez. Momentálne chodím po Slovensku, leziem cesty, ktoré som schopný preliezť na pár pokusov, vŕtam nové cesty v oblasti pri Martine, mám projekt v Tatrách, do ktorého chcem ísť v lete. Na jeseň chcem ísť liezť na tri týždne s priateľkou Zuzkou do Talianska a v zime uvidíme, možno znovu nejaká expedícia. Plánov by bolo ešte veľa, len toho času málo. 



Čo návrat do ťažkých projektov na skalkách? Na svojom blogu píšeš, že pracuješ (pracoval si?) na Procese. Vrátiš sa k tejto prvej slovenskej jedenástke?
Jasné, flintu do žita nehádžem, príde čas, skaly neutečú - nohy nemajú.

A kam bude smerovať tvoje lezecké snaženie v najbližších rokoch?
Hlavné plány mám v stredných horách, kým mám možnosť, tak by som rád navštívil ešte mnohé destinácie. Či už s cieľom prvovýstupu alebo opakovania nejakej významnejšej cesty. Popri tom samozrejme lezenie na skalkách a odisťovanie nových ciest. Ako som spomínal, plánov by bolo veľa, len toho času je pomenej. Uvidíme kam ma vietor zaveje a kde sa nakoniec ocitnem...



Jožo, ďakujem ti za tvoj čas a vyčerpávajúce odpovede. Na záver daj ešte nejaký tip na lezca, ktorého by bolo treba vyspovedať.
Som rád, že môžem byť súčasťou stránky www.boulder.cz. Ďalším lezcom na, ktorého by ste mohli uprieť svoju pozornosť by mohol byť Peter „Kmeťo“ Cáder. Lezec zo Žiliny, ktorý oslávil už 45 rokov, má dve dcéry a popri práci má kvalitne premyslený tréningový systém a prípravu na ťažké cesty. Má viacero prelezov až do obťažnosti 11- (8c). Tento rok má na svojom konte už prelezy pár ciest okolo stupňa 10+ až 11-. Večne pozitívny, usmiaty a plný energie.

Skvelý tip! 
Jozva


Bomba bombice co :)? Jako Jozva ten to zase posunul! Díky za fajne pokec. Adam rozhovorům taky dával dost (a až se vrátí, tak snad zse bude!) a bylo by super najít další borce/borkyně co by s obsahem krapet popojeli :). 
Jinak o Jožovi se toho dá spoustu najít a dočíst na jeho webovce www.kristoffy.sk 

Určitě palec nahoru jeho sponzorům, který ho na akcích podporujou!

   


No a to je vše přátelé. Koho si dáme příště? Nějakou roštěnku :)?
Držte sééé

Přidat komentář
Autor:  Pro vložení komentáře je nutné být přihlášen
Text:  

reklama