Rockstars.cz - Super povídání s Ričim

Super povídání s Ričim

26.02.12 20:19Super povídání s Ričim

Riči (Richard Nyéki) je slovenský lezec, ktorý celý svoj život prispôbil svojej veľkej vášni, lezeniu. Je známy práve svojou univerzálnosťou – bouldre, hory, ľady, viacdĺžkovky, skalky. Všade je doma, a na relatívne slušnej úrovni. Je členom slovenského reprezentačného družstva a za svoje výstupy v horách je takmer každoročne ocenený karabínou.

climb.sk: Liezť si začal niekedy začiatkom roka 1987 na skalkách pri Nitre, mal si vtedy 15 rokov. Nasledoval lezecký kurz v Sloupe v Čechách. Prečo v Čechách? Na Slovensku James nič také nerobil?

Riči: Mal som chuť na niečo nepoznané - piesky. To ani nebol kurz. Nakoľko som už čosi na Slovensku poliezol, tak sme s kamarátom týždeň liezli pod vedením lepších lezcov. V tej dobe sa väčšinou človek prihlásil do horolezeckého oddielu, kde sa učil, liezol, zložil skúšku a zaslúžil si Jamesák.

climb.sk: Rodičia ťa v pohode pustili? Nebáli sa?

Riči: Ja som vyrastal len s mamou a tá ma podporovala vo všetkých športoch a k lezeniu mi dopomohla ona. Zoznámila ma s jedným horolezcom a celé sa to začalo. Určite sa bála, ale často ma so spolulezcami vozila na rôzne skalky. Kým sme liezli, spravila si túru a bolo všetko fajn. Teraz jej to občas vrátim. Raz mi neverila, keď som sa zdr... na schodoch pri vystupovaní z vlaku. Bolo to cestou do Nitry na Kalváriu a prišiel som domov, ako keby som preletel stenou...

climb.sk: Kam ťa to na začiatku ťahalo najviac?

Riči: Ťahalo ma to všade a bral som to ako celok LEZENIE. Či to bolo po škole šprintom na autobus do Nitry, pár ciest, vlak a o pol noci doma. Alebo vlakom a bicyklom na Hrádok, jedna cesta a najvyšší čas pobrať sa domov. Bol som v okruhu ľudí, čo chodili veľa do Tatier, a celá filozofia bola o horách, pobyte v prírode, kamaráti na jednom lane a také samé krásne veci. Vzhľadom na polohu, som najviac času trávil na skalkách v okolí Nitry, Piešťan, Trnavy a najradšej som mal Hrádok. Bouldrovali sme na múriku v zámockom parku v Hlohovci.

climb.sk: A teraz sa považuješ sa viac za skalkára, bouldristu alebo horolezca?

Riči: Ťažšiu otázku si mi ani dať nemohla. Robím to, čo aktuálne najviac napĺňa moju dušu a robí ju šťastnou. Mení sa to ročnými obdobiami, životnými etapami a celé sa to riadi vnútorným pocitom. A vždy si myslím, že to čo práve robím, je to čo mám najradšej. Pred rokom som na festivale v Prešove na otázku či leziem v zime odpovedal, že to by už bolo príliš a všetko sa nedá. No a teraz v Yosemitoch, pri pohľade na tie úžasné vodopády, som túžil, aby zamrzli a idem na to. Teraz cítim, že chcem byť horolezec, ktorý sa pripravuje na bouldroch, skalkách, ľadoch, drytoolingu, pri behu s Chánom a na biku so Zankou.

climb.sk: Než si odišiel na vojenčinu do Strašíc, tak si sa okrem lezenia venoval ešte karate a zjazdovému lyžovaniu. Kedy nastal zlom a naplno si prepadol lezeniu?

Riči: Lyžovanie a karate skončili pred maturitou, keď som si na turnaji kopom do súperovho lakťa praskol nárt. Na ZVS som nastúpil na jeseň 1989 a nasledoval rok temna. V neskorú jeseň 1990 sme s kamarátmi presadili vznik lezeckého krúžku a odvtedy som skoro všetky zimné nedele trávil v Srbsku pri Beroune. Koncom novembra prvá sedmička a bol som v tom po uši. Václav Havel nám umožnil v jeden najšťastnejší deň odstrihnúť z metra 120 cm a tak som si už na jar mohol užívať naše skalky.

climb.sk: Čo nasledovalo po tej sedmičke?

Riči: S mojou výkonnosťou to bolo takto. V roku 1992 som sa zo 7+ posunul na stupeň 9. V roku 1993 som si na Beckove zlomil ruku aj nohu a aby som sa nenudil, otvoril som disco club. V roku 1994 som viac menej podnikal. V zime som trochu poliezol a nasledujúci rok som vyliezol na Beckove dve 10- od Svišťa - Gorotire a Opršálka. Ale teraz je to už za menej. Nakoľko som mal v tej dobe 12 zamestnancov, tak bolo moje lezenie veľmi sporadické a v rokoch 1996 a 1997 úplne mŕtve. V roku 1998 som začal trénovať a vtedy prišiel výrazný posun.

Riči Nyéki a Duško Beránek

climb.sk: Čo si robil počas tých 2-3 rokov, keď si neliezol? Kvôli čomu si sa zase vrátil k lezeniu?

Riči: Striedal som rôzne motorky a chodili sme so Zankou na šprinty. Jeden rok som bol absolútny Majster Slovenska. Zanka v iný rok tretia v slovenskom pohári do 600 cm3, samozrejme medzi mužmi. A k tomu veľa výškoviek, stavbárčiny, pri tých dvanástich zamestnancoch. Liezol som kvôli vyčisteniu hlavy, asi raz za týždeň, dva. Potom ma chalani z Nitry v zime 97/98 poprosili, či by som im nevedel darovať dajaké drevo na bouldrovku v pivnici paneláku. Daroval som. Aj s pár chytmi a začali sme to striedať so stenou v Moravciach. Na jar to zrazu išlo ako nikdy doposiaľ.

climb.sk: Jednou z tvojich obľúbených lezeckých oblastí je Beckov, kde máš polezené takmer všetko. Jednou z mála, ktoré ti oddolali, je Absolutní vědomí, 10/10+ z dielne Tomáša Pilku z roku 1992. Dlhý čas najťažšia cesta na Slovensku. Okrem Svišťa má ešte dva prelezy od Mira Pialu (1995) a Rosťa Tomanca (1998). Ty si venoval tejto ceste pomerne veľa úsilia. Ako to s ňou vyzerá?

Riči: Na začiatku ma oslovila tá impozantná vzdušná línia. Bola to výzva. Je tam skoro 30 krokov po malých lištách,v slušnom previse, bez výrazného odpočinku. To ma motivovalo, lebo také cesty mi moc nešli. Chodil som do toho často a cítil som, že je to na dosah. Vieš také pokusy, že si na sekundu sadneš a potom to na pohodu dolezieš. Chýbalo málo. Nie je to taká klasická skalkárina. Nepohodlný štand, zohnať ističa (dík Zanka), máš v podstate len jeden pokus, lebo sa tam nedá v pohodlí oddýchnuť a teraz po otvorení reštaurácie je aj problém so ženským vzdušným WC, so psom ... Treba mať na vrch, prísť a vyliezť to. Súčasní trénovaní borci s tým nemôžu mať problém. Najlepšie to bolo na jar 2004. Odvtedy som v tom bol možno raz ročne a tri posledné roky som na Beckove ani nebol. Škoda toho, ale nedá sa stíhať všetko. Či sa vrátim? Keď som to neskúsil vo vrcholnej bouldrovej forme, tak teraz by to bolo ťažké pre horolezca. Ale, chrobáka si mi zasadila...

climb.sk: Ako sa vyrovnávaš s psychicky a fyzicky náročnými krokmi v cestách, ktoré sú na hranici kontrolovateľnosti a tvojich možností? Ako sa vyrovnávaš s tou frustráciou, ktorá sa každým ďalším neúspešným pokusom dostavuje vo väčšej miere?

Riči: Počas dobrého pokusu, keď cítim vnútornú silu, koncentráciu a verím v úspech, tak často hlasno kontrolovane dýcham (vraj ako sova) a v ťažkom si aj zakričím. Na skalkách ma to vedelo deptať tak, že sa mi nechcelo ísť dať pokus a keď som preliezol ťažké, vedel som spadnúť, kde málokto. Teraz si poviem, že aspoň trénujem a teším sa na ďalší pokus. Lezením v bigwalloch sa to zlepšilo. Tam je človek pod veľkým tlakom, keď je viac než potrebné, že teraz na druhý, alebo na budúce, ďalší výjazd, ďalší rok, nikdy?

climb.sk: Minulý rok na jeseň si sa spolu s Ondrom Benešom pokúsil o prvý česko-slovenský voľný prelez na El Capitana v Yosemitoch. Vybrali ste si 34-dĺžkovú cestu Freerider, 5.13a (9+ UIAA). Ondrovi sa to podarilo, a tebe pre nedostatok času na skúšanie, už nie. V 2007 si skúšal zrealizovať niečo podobné s Duškom Beránkom v ceste El Niño 5.13b (10- UIAA), čo vám pre veľké teploty nevyšlo. Čo v tomto smere ešte plánuješ podniknúť?

Riči: Ak myslíš Yosemity, tak teraz som tam vyliezol veľa ciest a som celkom ukojený. Rád by som tam niekedy zobral Zanku a ak myslíš Capa, tak niekedy možno ešte, s postelou a v pohode skúšať ťažké dĺžky. Ale odrádzajú ma tie hrozné horúčavy v stene. Skôr chcem žulové pôsobenie posunúť do vyšších nadmorských výšok.

climb.sk: V roku 2008 si sa zúčastnil „expedície“ na Madagaskar. Spolu s Duškom Beránkom ste spravili v masíve Tsaranoro novú cestu Old Master, 7c. V ceste ste strávili niekoľko dní a keď ste boli v poslednej dĺžke došla vám baterka vo vŕtačke. A keďže ste boli tesne pod vrcholom a chceli ste to už dokončiť, tak si sa odviazal a doliezol cestu sólo! Približne 750 metrov nad zemou. Sranda začala na vrchole, kde si nemal cez čo zlaniť naspäť k Duškovi a začal si zliezať. Aký máš postoj k riziku? A aký k smrti?

Riči: V tomto prípade to bolo jediné možné riešenie. Mal som odlezených 30 metrov bez istenia v teréne okolo 6c, keď skončilo lano. Zliezať sa mi to teda vôbec nechcelo. Riziko k horolezectvu patrí. Nevieme, kedy nás prekvapí podobná situácia. Treba s tým počítať. Netreba preceňovať svoje schopnosti a vystavovať sa zbytočnému riziku. Nič nestojí za to, aby sme si ďalej nemohli užívať radosti života.

climb.sk: Hodnotíš to teraz spätne s odstupom času ako správne rozhodnutie? Urobil by si to zase?

Riči: Pri sólovaní toho rajbasu som si veril, bol som pokojný. No tých pár metrov, kým prišiel koniec lana k Duškovi nebolo v úplnej pohode. Bolo treba konať rýchlo, stmievalo sa. Či to bolo správne, ťažko povedať. V opačnom prípade by sme mali nedostatok času na dokončenie cesty, na oddych a o RP preleze ani nehovorím. Po toľkom úsilí a drine sme si zaslúžili šťastný koniec. Nedá sa povedať, či by som to ešte urobil. To sa rieši na mieste, podľa pocitu.

climb.sk: Čo ti na to povedala Zana?

Riči: Už si nepamätám. Ale tak ma napadlo, že keby si sa za ňou v tesnom závese spustila na bikeu downhill, tak sa ani nepýtaš.

climb.sk: Za Old Mastera ste boli s Duškom od Jamesu ocenení striebornou karabínou. Nechcem nijako spochybňovať tento výkon, ale čo si myslíš o oceneniach výstupov, pri ktorých lezci podstupujú neopodstatnené riziko zranenia alebo dokonca smrti? Je také riziko akceptovateľné, pokiaľ ide o ojedinelý športový výkon posúvajúci lezenie dopredu?

Riči: To sme nedostali za to, že som kdesi riskoval, to nemá vplyv. Ale za super líniu v krásnej stene, s trinástimi skoro 60m dĺžkami, z toho 9 nad 7a+ a s počtom nitov 5 až 9 na dĺžku.

Horolezectvo je komplexný šport a obsahuje aj riziko, ktoré narastá veľkosťou steny, horstva, prístupom, oblasťou náchylnosťou na prudké zmeny počasia ... Všetky výkony v horách (nemyslím skalky, viacdĺžkové športové cesty) posúvajúce hranice, sa ťažko dajú uskutočniť bez určitej dávky rizika.

climb.sk: Čo ťa na bigwalloch tak baví?

Riči: Také ráno v stene je neopísateľný zážitok. Zhrnuté do faktov: silnejšie emócie, príroda, kamarátstvo, práca s materiálom, spoznanie inej krajiny... Nepohodlie, odriekanie k tomu patrí, ale o to väčšia je radosť zo splneného a uchová sa v pamäti veľmi dlho. Zo športového hľadiska, je to pre mňa väčšia výzva.

climb.sk: Už sa pomaly stáva pravidlom, že raz ročne podnikneš s Duškom prelez nejakej ťažkej viacdĺžkovky alebo spravíte ťažký prvovýstup. Prečo lezieš bigwally práve a najviac s ním?

Riči: V bigwalle je pre mňa dôležité s kým leziem. Mimo lezecké schopnosti: empatia, sranda, varenie, cestovanie, celková pohoda.... S Duškom sme si sadli hneď prvý výjazd v r.2004. Navzájom sa dopĺňame a dobre to funguje. Dúfam, že nám to ešte dáky rôčik vydrží. No a po takej akcii sa nevidíme skoro rok, aby sme nedostali ponorku.

climb.sk: V posledných rokoch sa aktívnejšie venuješ aj zimnému lezeniu. Dokonca si, že vraj, začal u vás pri Nitre robiť nové drytoolové cesty. Bude nová oblasť? Povedz nám o tom niečo viac...

Riči: Začal som po Vianociach minulý rok. Pôvodne ako Zanin doprovod, divák, istič a nechcelo sa mi len doma tlačiť tie dobroty, čo napiekla. No a ľady bolo treba natiahnuť, tak som sa na to podujal. Celkom mi to išlo, nebál som sa, krásna zimná príroda a niečo nové. V Dolomitoch s Palim a Adim som zistil, že najkrajšie ľady si musím zaslúžiť. Je potrebné úspešne sa popasovať so skalou. Začalo drytoolové oboznamovanie. Prvé dojmy odpudzujúce. Rakúsko s Manom, Ďurim, Adim, temná diera, mučiareň, horšia ako Višňové (pardon, v lete som na Višeň zmenil názor). Oproti ľadu obrovská nedôvera k chytom. Nevidíš, necítiš a bojíš, ale fasácke.

Bol som v tom po uši, no a Chamonix s Dušanom ma dostalo úplne. Denne snívam o tých líniach. A ako pri každej disciplíne, znovu zúfam a nariekam, že kde to žijem. A tak ako cesty s lanom, potom bouldre, tak teraz drytoolové cesty si musím pracne vyrobiť. Každú novú cestu, celý deň aj dva zbavujem voľných kameňov. Teraz ich je dolu možno aj na malý domček. Je to asi 35st., takže najprv vyskobovať, no narobený som ako baník. Včera som preliezol prvý z projektov, teším sa, ale som aj smutný. Za toľkú námahu, pár minút. Hlavne, že bude kde trénovať. Minulý február vznikli tri, teraz mám rozrobené ďalšie tri a najzaujímavejšie sú rôzne kombinácie traverzov. To bude zápisov, už sa neviem dočkať. Ešte som teraz vytvoril, zatiaľ tri cesty na Žibrici, ale úplne iný charakter. Kolmica, stupy 2mm, alebo na trenie (či na iskry?), chyty 3mm a ešte k tomu bočáky. Zatiaľ preto, lebo mi drbla vŕtačka a neviem, či sa zmôžem na novú.

climb.sk: Čo ťa chytilo na Višňovom? Máš rád „priame a prírodné“ línie?

Riči: Toto leto som tam občas zavítal. Oslovilo ma to, že mi to tam nešlo. Po návrate z Maroka som bol slabý ako mucha, tak som si pomyslel: keď tam budem chodiť, tak okrem depky, môžem získať silu a vytrvalosť. Je to dobrý tréning v letných mesiacoch. Panuje tam dobrá atmosféra, koncentrácia drtičov a často je sranda.

Jasné, že prírodné línie sú najlepšie a mám ich najradšej a aj mi viac sedia. Ale u nás sa ináč nedá. Je strašne veľa ciest a aj super krásnych línií, kde je aspoň čosi málo upravené a vďaka tomu to môžme liezť a zabávať sa. Páčia sa mi cesty, v ktorých líniu udáva príroda, napr. tufa, hrana.

climb.sk: Kedysi sa pri drytoole používali hroty na pätách, ale potom sa od toho upustilo a dnes sa už nepoužívajú. Myslíš, že to bola chyba? Čisto hypoteticky, keby sa používali aj naďalej, dali by sa podávať lepšie výkony a posunúť mixové lezenie do vyšších obtiažností?

Riči: Bola to podobná chyba, ako keď niekde nalepili chyt a teraz to ide bez neho. Posunulo to mixové lezenie do iných dimenzií, otvorilo nové obzory, lezci zistili, čo všetko sa dá. Keď sa výrazne zlepšili a nebavili ich neustále resty, dali ostrohám zbohom. A je fajn, že zmizol tak výrazný ofajč.

climb.sk: Aký je tvoj najkrajší a najhorší zážitok z boulderingu?

Riči: Asi to bude ten prvý, podľa ktorého ma vlastne veľa ľudí v Čechách pozná. A to je flaška Balantínky a boulder Kométa v Petrohrade. Ani si neviem spomenúť na zlé zážitky z boulderingu. Veď to je taká krásna hra. Najväčšie sklamanie je kvantita a kvalita bouldrov u nás.

climb.sk: Pri bouldroch sa stáva, že lezcovi vypadnú nohy, alebo sa mu šmykne a šrajchne nohou, aj keď nepatrne, bouldermatku. Alebo pri dynamických krokoch, kde sa veľa lieta vo výkmyhu nechtiac zavadí o spottera. Do akej miery a za akých podmienok je takýto dotyk ešte akceptovateľný, a kedy treba dať ďalší pokus?

Riči: Neakceptovateľné sú spotterove ruky na mojej prdeli. Pekná spotterka môže byť. No a ďalší pokus treba dať jednoznačne v druhom prípade. Do žiadnej miery a za žiadnych podmienok, to nie je akceptovateľné.

climb.sk: Ty si cca 3 roky dozadu celkom seriózne trénoval. Aj si potom bol na nejakých výjazdoch, ale tam sa ti až tak nedarilo pretaviť to úsilie vložené do tréningu do prelezov ťažších ciest na skalách. Máš predstavu prečo sa ti nedarilo?

Riči: Bolo to na jar 2009. Popri tom som nechodil nikde, veď som trénoval. Ale tesne po, som vyrazil. Prvé dni celkom OK. V Seynes som na 5. pokus vyliezol Dynosaura 8a+. Potom v St. Leger som nevládal, bol som akýsi použitý. Mal som veľké oči. Skúšal som dve 8b, potom aj ľahšie, ale nebola energia. Čiže, malá pauza, po dlhom a náročnom tréningu a nabral som svaly. Vážil som asi 80 kg. Ale v lete som to zúročil. V Ceuse to celkom sypalo a na Marmolade som flashol 7c+/8a.

V climb.sk: V roku 2010 si spolu s Duškom celkom zadrtil v Dolomitoch. Spomeniem C´est plus facile, 8a PP a Vint Ani Do, Sella - 8a+ AF. Cesta v stupni 8a v horách u nás nie je úplne na dennom poriadku a napriek tomu si nebol vybraný do repre-družstva na rok 2011. Čo si o tom myslíš? Ako si to znášal?

Riči: Bol som z toho trochu sklamaný. Bola to v ten rok najťažšia cesta v horách. Nebolo to niečo extra a už dlhšiu dobu, aj keď najlepšie, ale podobné výkony. Viac ma hnevalo, že to nebolo spravodlivé rozhodnutie. Keď si pozrieš výstupy z toho roku, tak keď nie Duško, ani ja, tak aspoň dvaja ďalší, tam nemali zostať tiež. V podstate aj tento rok sme čakali viac. Prvovýstup v Maroku si zaslúži bronzovú striebornú karabínu.

climb.sk: Minulý rok si bol v Adršpachu liezť spolu so Zanou a k tomuto výletu sa viaže nie úplne najkrajšia spomienka. Naliezol si do špáry, vyliezol niekoľko metrov istiac sa len slučkami a keď si zistil, že hore to už nepôjde, začal si zliezať. Počas zliezania si spadol, a v tom páde si strhol so sebou aj Zanu, ktorá si veľmi škaredo poranila nohu. To bolo pár dní pred tvojím odchodom do Yosemitov. Ja uznávam, že 2 kruhy na 50 metrovú vežu sú tradícia, a že keby to bolo viac odistené, tak sa tam pohrnú davy ľudí a skala sa rýchlo zničí. Ale v kontexte takýchto úrazov, dá sa tradícia povýšiť nad bezpečnosť lezca či ističa?

Riči: Na lyžiach si tiež môžeš vybrať medzi zjazdovkou a krutým žľabom.

climb.sk: Čomu pripisuješ svoje lezecké úspechy? Mnohí ľudia hľadajú cestu, ako byť "univerzálnymi" lezcami, ako trénovať tak, aby nič nezaostalo, ale je to fakt ťažké. Ako si to dosiahol ?

Riči: Lezením. Čomu to pripisujem? Tomu, že skoro všetko, čo robím, je pre lezenie. Tomu, že Zanu chytilo lezenie a nemám personálny problém, chodíme na výjazdy a v novej oblasti túžim najprv po všetkých 7a OS, a+, b, kvôli radosti z pohybu. Keď je pekne, tak aspoň kalvoška, ale sme na skale. A pár odtrénovaným zimám, nabehaným, nabikovaným kilometrom s Chánom, Tuffiho knižke, zdravej výžive, kúpe obytného auta.... A vzdatie sa tancovania po diskotékach, jazdy v prašane, na motorke... Tanečky začali, na prašan sa schyľuje a motorky majú čas. Ale najdôležitejšie bolo to rozhodnutie v El chorre: PENIAZE, ALEBO ŽIVOT?

Je pekná tá pestrosť a keď zmením disciplínu, tá energia a obrovská chuť sa zlepšovať. Na druhej strane ma občas zamrzí, ako zanedbávam tie ostatné.

climb.sk: Podarilo sa ti nájsť veľmi vzácnú a krehkú rovnováhu medzi lezením a prácou. Máš zároveň prostriedky a čas na vyrážanie do skál. Čo vlastne robíš?

Riči: Od roku 1991, keď si moji rovesníci užívali lezenie a výjazdy, tak som tvrdo makal s kamarátom na výškovkách. V pdstate každý deň, od svitu do mrku. Postupne sme vybudovali slušnú firmu, nabrali sme zamestnancov.... Potom sme sa rozdelili, ja som to rozšíril aj o stavarinu... Začal som trénovať, dostavili sa prvé úspechy, tak som to rozpustil. Teraz so Zanou robíme výškovky a kombinujeme to s lezením. Plus mi čosi zostalo z čias minulých.

climb.sk: Aké tri veci by si si vzal na pustý ostrov?

Riči: Ak by to bol skalnatý ostrov, tak bouldermatku. Ak bez skál, tak lano. Nech si to môžem rovno hodiť. A keď si predstavím taký ten ostrovček s palmičkou, tak cepíny, aby som si po ten kokosový orech mohol vyliezť.

Ďakujem za rozhovor.

Ďakujem za spoluprácu: Maťo Gunda, Adi Zvara

VÝBER VÝSTUPOV

VÝBER VÝSTUPOV

Cesty

• Chán Tigrie oko, 8b+, Kalvária v Nitre

• Evolution, 10, Kalvária

• Staroba z krku, 8b, Šturec

• Lahko noč Irena, 8b, Mišja Peč

• Nič nie je objektívne, 8a+/8b, Kalvária v Nitre

• El Paciente, 8a+, Jelenec

• Plešatí Pánové,10-, Beckov

• Carte Blanche, 8a Ceuse

• Le Dinosaure , 8a+, Seynes

• Vagabond D Occident, Ceuse, 7c OS

Hory

• Hard swing & Yellou Soup at 20:30,Oujdad, Taghia, Maroko, 7b+, 2, 6c, 7c, 7c+, 7a+, 8a+, 7c, 7a+, 4+, 5+, 7b obligatory (prvovýstup)

• Old Master, Tsaranoro, Madagaskar, 6b,6b+,6a,6b,7a+,7b+,7c,7b,7b,7a+,7a+,7b,7b, 7b+ obligatory (prvovýstup)

• Camillotto Pellesier, Tre Cime Di Lavaredo, Dolomity, 8a+

• Coitus Interruptus + Specchio, Marmolada, 6c, 7a, 6b, 7c+/8a , 7b, 7b+, 7a+, 7a, 6a+, 6b+ Coitus flash

• Freerider, 5.13a (7c+), El. Capitan, Yosemite, 35 dĺžok

• West Face, Leaning Tower, Yosemite, 5.13b (8a)

• Les Riviéres Pourpres, Tadhia, 6b+/6c, 6c, 7a+, 7b, 6c, 7a+, 7a, 7b, 7a+, 7b, 7b+, OS

Bouldre

• Manta Obrovská, Pukanec, 8A+

• Panimáješ Pitcho, Pukanec, 8A/A+

• Čeluste, Pukanec, 8A

• Porcelán, Loučovice, 7C+

• Prow & Wall SD, Končitá, 7C+

• Fly Like An Eagle , Končitá 7C+

• Vašek, Petrohrad, 7C+

• Salathe Wall SD, Cuvier, Fontainebleau, 7C+

• Vôňa Machu, Pukanec, 7C+

• L´arrache cœur, Fontainebleau, 7C, OS

Ľady a mixy

• Zauberflote, Langental, Dolomity, 155m: M9, WI6+, WI5/6, WI5+ Palo Rajčan M9, Riči ľady OS

• Supercouloir Direct, Mt. Blanc du Tacul P1 60m M6, P2 50m M6, P3 20m sneh, P4 50 m 75', P5 40 m 80', P6 45m 70/75', P7 60m 60/70', P8 60m 85/90' OS

• NoName10, Diebsofen, M11

• Prvovýstupy na Kalvárii a Žibrici do M10+

• NoName8, Diebsofen, M9, FL

• Sopeľ, Za Sliezskym domom, WI5, OS

OCENENIA

2011 - Bronzová karabína: Hard swing & Yellow Soup at 20:30, Oujdad, Taghia, Maroko, 7b+, 2, 6c, 7c, 7c+, 7a+, 8a+, 7c, 7a+, 4+, 5+, 7b obl., Dušan Beránek, Richard Nyéki. Prvovýstup a RP prelez náročnej skalnej cesty

2009 - Bronzová karabína: Dolomity, Marmolada, Coitus Interruptus+Specchio di Sara, 7c+/8a, 31.8.2009, Dušan Beránek - Richard Nyéki. Tímový voľný prelez náročnej cesty dobrým štýlom (6c, 7a , 6b, 7c+/8a, 7b, 7b+, 7a, 7a, 6a, 6b+).

2008 - Strieborná karabína: Madagaskar, Tsaranoro Be, Old Master, 7c RP, 750 m, 27.8-4.9.2008, Dušan Beránek, Richard Nyéki. Prvovýstup a voľné prelezenie náročnej cesty (rozpis jednotlivých dĺžok: 6b, 6b+, 6a, 6b, 7a+, 7b+, 7c, 7b, 7b, 7a+, 7a+, 7b, 7b).

2007 - Bronzová karabína: Yosemity, Leaning Tower, West face, 5.13b, PP, 06-07.06.2007, Dušan Beránek, Richard Nyéki. Voľné prelezenie (1. slovenské) náročnej cesty, prvýkrát bola slovenskými lezcami v Yosemitoch prelezená cesta takejto vysokej obtiažnosti (rozpis jednotlivých dĺžok: 5.12d, 5.13b, 5.12b, 5.12a, 5.11d, 5.12c, 5.12c).

2006 - Bronzová karabína: Dolomity, Cima d´Auta, cesta Spirit, klas. 7c+/8a, 13. 9. 2006, Dušan Beránek - Richard Nyéki. Prelezenie skalnej cesty vysokej obtiažnosti výborným štýlom za jeden deň.

2004 – Strieborná karabína: (pravdepodobne) 4. opakovanie cesty „Camillotto – Pellesier“, 8b, v S stene Cima Grande, Dušan Beránek – Rišo Nyéki, (rozpis jednotlivých dĺžok: 7b+, 7c, 8b, 8a, 7a, 8a+, 6c+, 6b a 6a).

Reprezentačné družstvo

2012

2005-2010 – B družstvo

2007 – 5.miesto v ankete Horolezec roka

Štěpán Vondrášek